Vedomé klamanie konzumentov

Kúpili ste si najmodernejší „cool“ mobilný telefón? Na akú dobu si ho plánujete ponechať? Necháte si ho toľko, koľko vydrží alebo ho vymeníte za novší typ, ktorý bude hitom o rok? Človek „dnešného typu“ sa stal obeťou ekonomiky, obchodných ťahov a reklamy. Konzumná spoločnosť je nenásytná. Obchodné spoločnosti chcú, aby ich krivka zisku neustále stúpala, zákazníci chcú moderné a kvalitné veci. A práve takáto kombinácia nejde dokopy.

„Výrobok, ktorý sa odmieta opotrebovať, je tragédiou pre biznis.“

Moderné to áno, ale kvalitné? Veď z čoho by potom žili veľké spoločnosti? Ako by dosahovali neustále stúpajúce tendencie? Kto by kupoval výrobky, keby napríklad žiarovka vydržala sto rokov alebo chladnička dvadsaťpäť? V Livermore v Kalifornii uzrela svetlo sveta prvá žiarovka. Na požiarnej stanici v tomto meste majú takú, ktorá svieti nepretržite od roku 1901. K jej storočnici dokonca zorganizovali narodeninovú oslavu. Zúčastnilo sa jej okolo 900 nadšencov. Prečo sa takáto nevyrába dodnes? Staručká žiarovka dokonca prežila aj dve webové kamery umiestnené na stanici. V roku 1924 bol zriadený prvý neoficiálny kartel, ktorý začal kontrolovať výrobu žiaroviek na celom svete. Kartel si dal meno Phoebus. Práve ľudia z Phoeba mali na svedomí to, že bolo vydané taktiež neoficiálne nariadenie, aby všetky žiarovky vydržali svietiť len 1000 hodín. Objavilo sa pár vynaliezavých jedincov, ktorých vynález žiarovky dosahoval až 100 000 hodín svietivosti, no ani jeden z prototypov sa nikdy nedostal na trh. Jednohlasne bol zmietnutý zo stola. O Phoebovi vedeli mnohí, ale oficiálne neexistoval. Neustále menil svoj názov  a v činnosti pokračoval. Spoločnosti, ktoré nedodržali akýsi nepísaný „obchodný kódex“, pokutoval nemalou sumou. V roku 1981 vyrobila továreň vo východnom Berlíne žiarovku, ktorá vydržala svietiť nepretržite mnoho hodín. Výrobcovia ju predstavili na veľtrhu v Hannoveri dúfajúc, že nájdu odberateľa zo západu? Čo myslíte, našli? Nenašli.

Ďalej môžeme spomenúť atramentové tlačiarne, do ktorých  bol náročky vložený čip, aby bola tlačiareň po ukončení záručnej doby zablokovaná. Všetci obchodníci jednohlasne odporučili kúpiť si novú. No našťastie sa našla skupinka ľudí, ktorej to neprestalo vŕtať v hlave. Na internete dnes kolujú voľne stiahnuteľné súbory, ktoré vám čip odblokujú a tlačiareň znova nabehne.

V súčasnosti ľudia nenakupujú pre potrebu, ale pre potešenie, pre zábavu. Politika plánovaného zastarávania sa dostala do povedomia po krachu na burze Wall Street v roku 1929.  V roku 1932 prišiel  Bernard London so svojou brožúrou Ukončenie depresii prostredníctvom plánovaného zastarávania. Jeho návrh sa však ešte vtedy neuchytil. Až Brooks Stevens – americký priemyselný dizajnér sa stal v medzivojnovej Amerike apoštolom plánovaného zastarávania. Amerika chce docieliť, aby sa konzumentovi obľúbené predmety zunovali a bol nútený kúpiť si nové.

A čo takto nylonové pančušky? Načo sú nám tie s dlhou výdržou, na ktorých sa nerobia očká? Sú praktické, no ich dlhá životnosť opäť brzdí ekonomický rast. Chemici, ktorí prišli na to, že sa dajú vyrobiť pančušky z trvácnej a pevnej hmoty boli prinútení využiť iný (menej kvalitný) materiál.

Do súdneho sporu sa dostala aj veľká firma Apple, ktorá vyrábala svoje iPody, na ktorých odišla baterka po necelých dvoch rokoch. Baterka sa vymeniť nedala, spotrebiteľ bol nútený kúpiť si nový iPod. Heslom firmy Apple je pritom ekologickosť, moderné zmýšľanie a šetrenie. Nič z toho tu nebolo dodržané. Spor dopadol vzájomnou dohodou o výmene bateriek a odškodnení.

Plánované zastarávanie má okrem spomínaného aj také negatívum, že nadmerná výroba často nepotrebných výrobkov vytvára neuveriteľné množstvo odpadu. Ten je vyvážaný do krajín tretieho sveta. Oficiálne však nejde o odpad, ale o dovoz tovaru z druhej ruky. Ľudia v týchto krajinách sú nespokojní. Začínajú prvé vlny protestov. Našli sa tí, ktorí sa viac nechcú prizerať, ako sa z ich krajiny stáva smetisko iných („vyspelejších“) krajín.

Ľudia z „globálneho juhu“ považujú vyhodenie pokazenej veci za nemysliteľné, neušľachtilé a vulgárne. Ľudia z chudobných krajín si akosi prirodzene pokazené veci vedia opraviť, nevyhadzujú ich a nekupujú nové.

Dal by sa vytvoriť ešte dlhý rad podobných prípadov, no myslím, že spomínané fakty hovoria za všetko. My, obyčajní konzumenti, sa stávame obeťami trhovej ekonomiky. Toto je téma, o ktorej sa nehovorí, ale je to problém, ktorý existuje.

Mali by sme sa naozaj naučiť šetriť a opravovať. A to nielen kvôli sebe, ale aj kvôli prírode, ktorá vie svoj prirodzený odpad ( lupene kvetov, odumreté časti) recyklovať, no nevie recyklovať náš nezmyselný. Jej odpad je vždy pre niekoho prospešný, zachováva sa rovnováha, cirkulácia. No komu je prospešný ten náš? Budúce generácie nám náš „pomýlený rebríček“ nemusia prepáčiť.

[plulz_social_like width=”350″ send=”false” font=”arial” action=”like” layout=”standard” faces=”false” ]

Foto: www.sxc.hu