Svätec alebo blázon?

Posted by: Viktor Fiala in Ľudia 31. júla 2013 Komentáre vypnuté na Svätec alebo blázon? 4,275 Views

Túto otázku si kladú nielen obyvatelia obce Žákovce, ktoré sa nachádzajú na východnom Slovensku, asi 14 km od Popradu. Kto je ten, čo zamestnáva myseľ toľkých ľudí? Je to kňaz, no v prvom rade človek, ktorý dáva nádej. Jeho meno je Marián Kuffa. Aj keď mená v “jeho” príbehu nehrajú takmer žiadnu rolu. Tí, čo ho poznajú, vedia, že sa skôr približuje k svätcovi. Detstvo a mladosť prežil ako mnohí z nás. Venoval sa horolezectvu, jazde na koni a karate. Neuvažoval, že sa stane kňazom. Jeho otec bol alkoholik, pred ktorým často utekal oknom. Keď mal okolo 20 rokov, pocítil silnú túžbu oženiť sa a mať deti, predovšetkým dcéru. Prišiel však výstup na Gerlach, pád z 20 m výšky a 13 hodinová záchranná akcia. Tu nastal zlom a Marián sa rozhodol, že keď mu Boh dal život, on mu ho vráti späť a venuje ho chudobným i tým, ktorí potrebujú pomoc. Stal sa kňazom, do Žákoviec prišiel s jedným tričkom, teplákmi, 500 korunovým dlhom a obrovskou túžbou v srdci “pomáhať“. Napriek tomu, že nemal nič, podarilo sa mu vybudovať Inštitút Krista Veľkňaza, ktorý pozostáva z viacerých objektov. Jednotlivé objekty buduje spolu s bývalými väzňami, alkoholikmi a narkomanmi, o ktorých sa tu stará. Tieto objekty slúžia aj na pomoc bezdomovcom a zdravotne postihnutým. V minulosti sa nepredpokladalo, že bude pomáhať aj ženám, ale dnes tu nachádzajú útočisko deti z detských domovov, zneužívané a týrané ženy či bývalé prostitútky. Prevádzka je zabezpečená väčšinou svojpomocne. Majú tu aj dielňu, pekáreň, vyrábajú syry, dorábajú si mäso z vlastného dobytka a na poli pestujú zemiaky a obilie. Majú asi 30 kusov dobytka a v pekárni pečú chlieb, ktorý aj predávajú. Zo zisku potom majú prostriedky na elektrickú energiu a vstupné suroviny. Chod inštitútu stojí na troch zákonoch, ktorých porušenie sa trestá odchodom. Tieto zákony sú: žiaden alkohol, fetovanie, drogy; žiaden ďalší trestný čin od príchodu do komunity a nakoniec to, že každý musí pracovať podľa vlastných možností či schopností. Do inštitútu prichádza každý s čistou stranou, pána farára nezaujíma ich minulosť, iba to, ako sa budú títo ľudia správať od príchodu. Ako však pán farár dokáže z vrahov, alkoholikov, narkomanov či prostitútok spraviť ľudí pracujúcich, ľudí, ktorí sa s radosťou starajú o zdravotne postihnutých? Neriadi sa metódami nášho školstva, ktoré propagujú svaly a rozum, ale pritom zabúdajú na tú najdôležitejšiu časť – srdce. “Útočí” na srdce všetkých, ktorí prídu. Je to výchova láskou. Sám hovorí, že „ak držíme človeka za srdce, držíme ho celého“. Základným mottom inštitútu je: „Milujte ľudí takých, akí sú. Čím menej si to zaslúžia, tým viac ich milujte. Nemilujte ich podľa veľkosti ich zásluh, ale podľa veľkosti ich potrieb.“ Podľa Mariána Kuffu je to Božia láska. Láska, ktorá zväčšuje srdcia a učí ďakovať a dávať. Jeden z Kuffových „chlapcov“ (ako ich sám nazýva) hovorí: „Cítim obrovskú zmenu. Pán Ježiš mi dal milosť. Je to veľká sila. To sa ani nedá povedať, aká to je sila.“ Ďalší o kresťanstve hovorí, že to nie je len odsedieť si hodinu v kostole, je to obetovať sa a pomáhať druhým, všímať si ľudí okolo seba, aj takých, ktorými iní opovrhujú. Pán farár dokáže obrovskou láskou, ktorú vraj čerpá od Ježiša Krista premieňať ľudské zatvrdnuté srdcia. Mení ľudí, pomáha im a dáva im zmysel života a nádej. Je veľmi skromný. Hovorí: „Pán Boh nás nebude súdiť za to, čo sme nemohli urobiť, ale za to, čo sme mohli a neurobili sme. A ja som toto urobiť mohol.“ Mnohí sú zničení z toho, že ich opustila rodina, keď ich najviac potrebovali. Potrebovali ich lásku a tú dostali až od neznámeho človeka. Dostali lásku, ktorá ich zmenila. Tajomstvo na lepší svet bolo odhalené. Je ním úcta a láska k druhým ľuďom. Recept máme, už zostáva len rozhodnutie tento recept vyskúšať. Svet potrebuje obetavú lásku a viac ľudí ako je Marián Kuffa.