Ukrytí pred hrôzami sveta

Posted by: Viktor Fiala in Ľudia 1. apríla 2014 0 2,178 Views

Je ťažké uveriť tomu, že niekto dokáže žiť ďaleko mimo civilizácie, bez výdobytkov modernej doby. Nevie nič o hrôzach druhej svetovej vojny, ani o napätí, ktoré sužuje ľudí dnes. Príkladom toho, že je to skutočne možné je i rodina Lykovcov, ktorá sa utiahla do pustatiny na Sibíry a tu existovala doslova odrezaná od sveta. Žili by si tu takto „spokojne“, až kým by nepomreli, no v roku 1979 ich tu objavil pilot vrtulníka. Tajga ukrývala týchto „Starovercov“ (členov prenasledovanej ruskej sekty) a utajila pred nimi, čo sa to porobilo s “niekdajším“ svetom. Rodina bola ohromená vývojom, ktorý sa udial, kým oni žili v úplnej izolácií. Chýbalo im i to najzákladnejšie vybavenie, ktoré mi považujeme za samozrejmosť a denne museli zápasiť s drsnými podmienkami nehostinnej krajiny.

Po tom, ako videli ešte v 30-tych rokoch zomierať svojich najbližších rukou komunistov, sa utiahli do síce nebezpečnej krajiny, ale nie tak vraždiacej ako človek. Zarážajúcim faktom je, že počas krutej zimy bola ich jedinou potravou iba koža z topánok. Z televízie a celofánu im doslova padla sánka. Ich úžasný príbeh je dôkazom viery a vytrvalosti, ale aj pokorou modernej civilizácie. Spýtajme sa úprimne samých seba, či by ste vedeli bez súčasných možností prežiť krutosť sibírskej tajgy. Šesťčlenná rodina bola objavená na mieste, ktoré sa dovtedy pokladalo iba za domov vlkov či medveďov. Mala to byť iba pustá divočina, do ktorej by nebolo hodné vyhnať ani toho najväčšieho lotra. Najbližšia osada sa nachádza 150 km. V tejto „bohom zabudnutej“ domácnosti neboli žiadne zbrane, pretože im to náboženské presvedčenie zakazovalo. Zvieratá lovili tak, že ich hnali, až kým sa nezrútili od vyčerpania, jedli plody, ktoré sa dali v tak nehostinnej krajine nazbierať a v obzvlášť ťažkých časoch to boli už spomínané kožené topánky. Nosili nohavice z vrecoviny, nedbali veľmi o svoj zovňajšok. V roku 1961 zomrela matka rodiny Akulina hladom. Vedci, ktorí sem prišli po správe pilota vrtulníka, pozvali Lykovcov na návštevu „moderného sveta“. Aj napriek tomu, že po príchode cudzích ľudí bola rodina vydesená, nezabudla na zdvorilosť. Geológovia im ponúkli chlieb, džem a čaj, no oni tento dar rázne odmietli. Sladký chlieb deti nikdy pred tým nevideli. Ženy prepadli panike a behali ako splašené, neskôr však zvedavosť premohla strach a pridali sa k otcovi, ktorí sa zhováral s vedcami. Budovanie dôvery a priateľstva si vyžadovalo čas. Šlo to pomaly, ale podarilo sa. Deti neboli úplne nevzdelané. Poznali mestá i krajiny mimo Ruska. Horšie to však bolo s logikou. Nevedeli si pospájať súvislosti. Najsmutnejšie na celom svete je, že krátko po tom, ako dostala rodina možnosť vidieť „lepší svet“ a zjednodušiť si život, tak traja členovia podľahli moderným chorobám, ktoré dokážeme bežne liečiť. O sedem rokov sa pobral na večnosť aj otec rodiny Karp. Jediná dcéra Agafia prežila a tá sa rozhodla vrátiť do izolácie, pretože i napriek krutým podmienkam tu bolo jej rodine najlepšie. Žili spolu, odkázaní jeden na druhého, rodinné puto a spätosť s prírodou mali pre nich silný význam. Aj keď vo svete žijú i iné izolované rodiny, málokedy ide o tak definitívnu izoláciu, ako tomu bolo v prípade Lykovcov. Čo poviete, scéna vhodná nominácie na Oskara? Ani ten najlepší scenárista by nevymyslel takýto príbeh. Toto privilégium patrí iba tomu, ktorý si hovorí „ŽIVOT“.