Môj priateľ zomrel v Afganistane

23-ročná Jessie Feeney z Wollongongu v New South Wales čakala bábätko, keď jej priateľa poslali s armádou do Afganistanu. Tento príbeh rozprávala práve ona. Je veľmi dojemný a určite stojí za prečítanie.

Aj keď som bola na svojho priateľa veľmi hrdá, predstava, ako nosí vojenskú uniformu, ma vnútorne drvila. Rozlúčili sme sa so slzami v očiach a s uistením, že i napriek vzdialenosti budeme stále spolu. Nepovedali sme si zbohom. 
Niekoľkokrát som si ho ešte pritiahla k sebe. Nechcela som sa zmieriť s tým, že musí odísť. Akoby som tušila, že sa viac nevráti. Poslednýkrát ma objal, kľakol si a pobozkal ma na bruško. „Uvidíme sa čoskoro – ty, ja a náš veľký chlapec,“ povedal. Cestou k lietadlu sa ešte otočil a zamával mi. Už v tom momente mi nesmierne chýbal. 
Vedela som, že bude preč iba 6 mesiacov, ale aj tak to bolo dosť na to, aby zmeškal mnoho dôležitých vecí. No ani v najhoršom sne ma nenapadlo, že mu utečie toho podstatne viac. 

S Nateom sme boli spolu rok. Prvý raz sme sa stretli na vojenskom školení a zamilovali sa.  Bol pridelený k misii v Afganistane. Snažili sme sa to však brať s nadhľadom. Nate ma nikdy nenechal v štichu. Niekoľko mesiacov pred jeho odchodom sme zistili, že som tehotná. „Spoločne to všetko zvládneme,“ zaškeril sa a bol z toho veľmi vzrušený. O pár týždňov neskôr sme si boli istí, že to bude chlapec. Žiarili sme od radosti.  Rozhodli sme sa, že ho pomenujeme Jack. Podľa Natea to bolo jednoduché, ale silné meno. Ešte pred jeho odchodom sme vybavili všetko potrebné, pripravili schôdzky s lekárom, vypočítali približný dátum narodenia a nakúpili výbavičku pre dieťatko. 

Bola som práve v 27. týždni a očakávala príchod nášho chlapčeka bez Natea. Bolo toho na mňa priveľa, tak som sa rozhodla odísť na víkend za svojimi rodičmi. Netrvalo dlho a cítila som sa lepšie. Čas letel. S Nateom sme si takmer denne telefonovali cez internet. Spomínam si, že konverzácia z 29. augusta minulého roku sa nijako nelíšila od tých ostatných. Nate sa vypytoval na môj deň a na jeho veľkého chlapca. Okolo 23.00 som mu povedala, že som vyčerpaná a nech nezabudne na to, ako ho milujem. „Tiež ťa milujem,“ zaškeril sa. Na druhý deň som sa chystala do práce ako zvyčajne, ponáhľala sa na schôdzku s lekárom, no niekto zaklopal na dvere. Také nevinné zaklopanie. Bolo akoby varovaním, že môj život je na ceste rozpadnúť sa. Za dverami stáli traja muži vo vojenskej uniforme. Hneď mi bolo jasné, že sa Nateovi niečo stalo. Pomyslela som si: Och nie, on je zranený.  Pozvala som tých mužov dnu a sadli sme si na pohovku. Všetci sme boli napodiv zdvorilí, ale vo mne to kričalo. 

„Prišli sme Vás informovať, že Váš partner Nathanael Galagher umrel pri zrútení helikoptéry,“ povedal jeden z mužov. Najprv som sa cítila veľmi zmätená, potom nedôverčivo a v šoku. 
Moja myseľ bola úplne prázdna. Zvyčajne viem, čo urobiť, komu zavolať, ale tentokrát som nemala ani len potuchy, čo mám spraviť. Nevedela som nič. Opýtala som sa, či tam bol sám. Povedali mi, že jeho kolega Merv tiež umrel. Počúvanie týchto slov bolo, akoby ma niekto bodal dýkou. V ten deň som chcela hovoriť iba s jeho partnerom Rachaelom. Jeden z mužov potom zavolal môjmu bratovi Dannymu a ja som sa rozplakala. 
Bolo to ako z filmu, lenže toto sa naozaj odohrávalo. Týždeň nato bolo Nateove telo privezené domov. Toto sa nemalo stať, pomyslela som si, keď som sa pozerala na jeho rakvu vyloženú z lietadla. Chcela som, aby to všetko bolo tak, ako v mojich predstavách. Na letisko mal prísť šťastný a ja som ho tam mala čakať s našim chlapčekom v náručí. Túžila som po slzách šťastia, no namiesto toho som ronila slzy drvivého smútku. O dva týždne bol pohreb. V tom čase som bola v siedmom mesiaci tehotenstva a nemala som ani potuchy, ako prekonám to, čo ma ešte len čaká. Cítila som sa tak sama. Ale moji rodičia a Nateova rodina stáli pri mne. Deď pred Jackovým narodením som mala prekvapivo reálny sen. Nate v ňom ležal vedľa mňa v nemocničnej posteli. Aj po prebudení som cítila jeho prítomnosť. Vedela som, že tam bol akosi s nami. 

21. novembra sa konečne narodil náš malý chlapček a hneď som v ňom zbadala Natea. Maznala som sa s ním a moja mama ma držala, kým som sa vyplakala. Vedela som, že by som mala byť šťastná a aj som bola, no niečo tu chýbalo. Následujúce dni boli plné návštevníkov a kvetov. Ale v niektorých chvíľach som si sadla a pozerala na nášho syna, plod veľkej lásky. „Tvoj otecko by bol veľmi hrdý,“ povedala som Jackovi.  Keď sa pozerám na iné plnohodnotné rodiny, želám si, aby aj Jack mohol mať toho svojho otecka pri sebe. Ale aj tak, Nate nie je nikdy ďaleko. Jack dokáže rozpoznať jeho fotografiu a jeho úplne prvé slovo bolo „dada“. 
Trvalo ďalšie dva mesiace, kým sa naučil povedať slovo „mama“a dokážem si živo predstaviť, ako by ma s tým Nate podpichoval!

Myslím na Natea každý jeden deň a prajem si, aby som ho dokázala priviesť späť, ale som taktiež aj neuveriteľne vďačná, že mi zanechal taký úžasný dar, akým je Jack. On je mojím anjelom, ktorý mi dáva silu. V ňom Nate stále žije.

[plulz_social_like width=”350″ send=”false” font=”arial” action=”like” layout=”standard” faces=”false” ]

Zdroj: thatslife.com.au 

Foto: freedigitalphotos.net